Rozhovor pro Denník N (slovenská verze), upravil DŠ
Slovo overthinking sa dnes často používa najmä v súvislosti so životom v mestách, kde sa neustále ponáhľame, veľa pracujeme a obklopujú nás digitálne technológie. Čo si pod týmto pojmom máme predstaviť z odborného hľadiska?
Hneď na začiatku narazíme na menší problém, pretože overthinking vlastne nie je odborný pojem. V dnešnej psychológii to nie je výnimka. Populárna psychológia – teda to, čo sa objavuje v médiách, o čom sa píše v bestselleroch a čo si bežný človek predstavuje pod psychológiou zameranou na osobný rozvoj – sa do veľkej miery osamostatnila od samotnej psychológie a od toho, čo hovoria psychológovia. Mnohé bestsellery dnes píšu napríklad marketéri či kouči a najpredávanejšie knihy často vôbec nepochádzajú od psychológov. Aj pojmy, ktoré sa v tomto prostredí používajú, sa do veľkej miery odtrhli od svojho odborného významu.
Dajte mi príklad.
Typickými príkladmi sú práve overthinking, ale napríklad aj prokrastinácia, brain fog (mozgová hmla – pozn. red.), FOMO, čiže strach, že nám niečo unikne, alebo potom vyhorenie. Niektoré z nich, napríklad vyhorenie, pochádzajú zo psychológie, ale ich význam sa výrazne rozšíril. A práve tu narážame na problém, na ktorý sa pýtate. Keď sa nejaký pojem ľuďom zapáči a je marketingovo úspešný, chce ho používať každý vrátane odborníkov, ktorí na ňom zarábajú. Postupne doň patrí čoraz viac vecí. Stalo sa to s prokrastináciou aj s vyhorením a je to už takmer pravidlo. To isté sa stalo s overthinkingom. Dnes sa pod ním skrýva viacero javov, pre ktoré má psychológia či psychiatria vlastné pomenovania.
Čo „skrývame“ pod overthinking, no vôbec s ním odborne nesúvisí?
Používa sa napríklad pre rumináciu (neustále prehrávanie istej situácie v hlave – pozn. red.), ale aj pre to, čo by psychológ označil za obsesiu, hoci medzi nimi je rozdiel. Zároveň sa ním označuje aj nadmerné premýšľanie, ktoré vôbec nemusí byť patologické a za daných okolností je celkom pochopiteľné. Jednotlivé oblasti si môžeme rozobrať, ale čím viac sa význam tohto pojmu rozširuje, tým menej je užitočný. Preto nie je veľmi dobré pýtať sa všeobecne, čo robiť s overthinkingom. Podobne ani pri prokrastinácii nestačí otázka, čo s ňou robiť. Najprv potrebujeme vedieť, čo tým človek konkrétne myslí a o akú prokrastináciu ide. Potom dokážeme odpovedať presnejšie.
Pozor na prekročenie miery
Skúsme si jednotlivé pojmy, ktoré ste spomenuli, priblížiť na konkrétnom príklade. Večer si v hlave prehrávam rozhovor s kolegom a skúmam, či som nepovedal niečo hlúpe. Premýšľam aj nad tým, čo povedal on a akým tónom. Mám pocit, že si potrebujem niečo ujasniť, ale po polhodine mi je ešte horšie. Čo sa v tej chvíli deje a podľa čoho spoznám, že už problém neriešim, iba sa v ňom točím?
Ide o úplne prirodzený spôsob, ako spätne spracúvame nejakú situáciu. Pokiaľ to, samozrejme, neprekročí určitú mieru.
Ako spoznám prekročenie miery?
Napríklad keď takto premýšľate šesť hodín denne a rozoberáte každú situáciu, ktorú zažijete. Môže sa zdať, že sa v myšlienkach stále opakujeme, ale skúsme si predstaviť, ako sa vyrovnávame s inými zážitkami. Niečo sa nám stane a večer o tom rozprávame manželke alebo ona nám. Niekedy potrebujeme tú istú vec zopakovať viackrát. Práve o tom bývajú partnerské anekdoty: žena nechce riešenie ani rozbor situácie. Chce len, aby sme ju vypočuli a povedali jej „rozumiem ti“ alebo „máš to ťažké“. Je to prirodzený spôsob, ako spracúvame významné situácie.
Napríklad som sa rozprával so šéfom, záležalo mi na tom a možno som urobil chybu. Preto sa k rozhovoru opakovane vraciam. S odstupom, keď už nie som taký unavený alebo som v inom rozpoložení, mi zrazu napadne: „Aha, mohol som mu povedať niečo iné.“ V takom prípade je to užitočné.
Ako spoznáme, že toto hĺbkové premýšľanie už nemá zmysel?
Spoznáme to podľa toho, že nám už neprináša nový pohľad, nepomáha nám situáciu spracovať a len opakujeme to isté dookola. Navyše sa s ním začnú spájať nepríjemné pocity, napríklad úzkosť. Vtedy je už namieste prestať sa k tomu vracať.
Je to, o čom hovoríme, normálne alebo to naznačuje mentálny problém?
Ide o základ sebareflexie. Človeku, ktorý túto schopnosť nemá, v živote niečo zásadné chýba. Možno by sme dokonca mohli povedať, že ide o psychopata. Hovoríme totiž o schopnosti spätne premýšľať nad tým, čo som urobil a ako som pôsobil na druhých. Dnes sa to často patologizuje, akoby bolo zlé takto uvažovať a mali by sme s tým prestať. Ja si, naopak, myslím, že je veľmi dobré, že takto premýšľame. Rozhodujúca je však miera. Rôzne techniky osobného rozvoja, ale aj duchovné praktiky odporúčajú, aby si človek každý večer v mysli prešiel svoj deň. Zamyslel sa nad tým, ako na koho pôsobil a ako sa mohol zachovať inak. Aj to by sme mohli nazvať rumináciou, ale v dobrom zmysle slova.
Niekto, kto to sám nerobí, už takéto premýšľanie môže považovať za overthinking. Kamarát vám povie: „Prosím ťa, čo blázniš? Ja nad tým mávnem rukou.“ Lenže o desať rokov môže byť každý z vás inde. Vy budete ďalej, pretože premýšľate o svojom správaní a na základe spätnej väzby ho meníte. Chcem tým trochu vyvážiť predstavu, že overthinking je len niečo negatívne. Môže byť aj dobrým spôsobom sebareflexie, sebaanalýzy a osobného posunu. Ja to, samozrejme, robím neustále, každý deň. Ako psychológ to vlastne robíte aj pri individuálnych konzultáciách s klientmi. Na jednej úrovni vediete rozhovor a na druhej zároveň premýšľate o klientovi, čo je vlastne tiež overthinking.
Vraciate sa v myšlienkach k rozhovorom so svojimi klientmi aj po konzultácii? Ako spoznáte, že vám takéto premýšľanie ešte pomáha, a kedy si už poviete: „Stačí, toto mi nič neprináša a začína ma to trápiť.“
Rozdelil by som to na dve situácie. Jedna sa týka klientov a individuálnych konzultácií, druhá ostatných oblastí môjho života. Ku konzultáciám s klientmi sa spätne nevraciam, pretože mám dôležité pravidlo psychohygieny: keď sa konzultácia skončí, ďalej sa ňou nezaoberám. Inak by som si klientov neustále nosil domov a mal ich v hlave, čo by mi nerobilo dobre. Vedome sa k rozhovorom nevraciam, pretože psychohygiena je pre mňa dôležitejšia než potreba všetko analyzovať.
Pri iných pracovných alebo súkromných problémoch si všímam, čo sa mi opakovane vracia do mysle. Niečo ma napríklad nahnevá, hoci aj maličkosť, a neviem to pustiť z hlavy. Vtedy si poviem, že je to upozornenie, že sa mi danú situáciu nedarí spracovať. Som dospelý človek, mám takmer päťdesiat rokov a neučím sa to prvý raz. Keď si niečo v hlave prejdem trikrát či päťkrát a potom to odznie, je to pre mňa signál, že som to spracoval a niečo si z toho vzal. Ak sa mi však situácia stále vracia, najmä keď je spojená so silnými emóciami, po čase si poviem: „Pozor, musím skúsiť niečo iné.“ Je zrejmé, že týmto spôsobom sa mi ju nedarí spracovať.
Čo je to „niečo iné“?
Možností je viacero, ale mnohým ľuďom nenapadne napríklad to, čomu sa v terapii hovorí prerámcovanie. Potrebujem sa na situáciu pozrieť inak, aby som ju dokázal nechať za sebou. Môžem napríklad tomu človeku odpustiť. Alebo si povedať, že niečo nevedel, chýbalo mu vzdelanie. Možno to neurobil naschvál. A možno aj áno, ale už s tým nič neurobím a je to za mnou. Skrátka si ten príbeh vysvetlím inak. Zaujmem k nemu iný postoj a vďaka tomu ma možno prestane trápiť. Ak sa to nestane, mám ešte ďalšiu dôležitú metódu: po určitom čase od toho vedome odkloním pozornosť.
Hovorím tomu kontrola vedomia či mysle. Poviem si: „Toto už nie je užitočné, stále sa to opakuje, nechaj to tak.“ Potom presmerujem pozornosť na niečo iné – na inú myšlienku, na dych alebo na nejaký zmyslový vnem. Keď sa pôvodná myšlienka vráti, čo sa pokojne stane už o desať sekúnd, v pokoji to zopakujem. Je to rovnaký princíp, s akým sa pracuje pri meditácii.
Keď vám začne zasahovať do života
Vráťme sa teda k tomu, čo ste povedali na začiatku: pod združeným pojmom overthinking je viac javov. Jedným z nich je ruminácia. O čo ide?
Vieme, že už v stredoveku ľudia opisovali, ako myseľ funguje a že opakovanie môže byť užitočné. V jednej stredovekej duchovnej metóde, ktorá má zásadný význam dodnes, sa vraciame k nejakej pasáži z knihy alebo z Biblie znova a znova, kým sa neposunieme do ďalšej fázy, ktorej sa po latinsky hovorí meditatio. Teda k tomu, že o nej začneme premýšľať trochu inak. A túto predchádzajúcu fázu opakovania myšlienok mnísi nazývali rumináciou.
Myslím si, že tu môžeme vysledovať aj základ významu, v akom tento pojem neskôr začala používať psychiatria. Označuje ním už neužitočné opakovanie, pri ktorom sa človek stále pohybuje v tom istom kruhu.
Opisuje sa to pri neurózach alebo pri posttraumatickej stresovej poruche, teda PTSD. Niečo sa vám stane a vy si tú situáciu neustále prehrávate v hlave. Nejde len o flashbacky, ktoré prichádzajú spontánne, ale aj o to, že sa k nej sami vedome vraciate a znovu ju rozoberáte. To je ruminácia v užšom psychiatrickom zmysle slova. Ja tento pojem používam aj širšie, ako označenie opakovaného myšlienkového „prežúvania“.
Spomínali ste, že ako overthinking môže byť označovaná ruminácia, ale aj obsesia. V akom zmysle sa tento pojem používa pri obsesiách?
Ruminácia a obsesia sú odlišné javy, hoci sa môžu prelínať. Pri ruminácii sa človek opakovane zaoberá tým, čo ho trápi, a rozoberá príčiny či dôsledky. Obsesie sú vtieravé, nechcené myšlienky, predstavy alebo nutkania, ktoré sa vracajú a vyvolávajú nepohodu. Rozdiel teda nie je v tom, že pri jednom iba premýšľame a pri druhom aj cítime emócie. Tie môžu sprevádzať oboje.
S obsesiami môžu súvisieť kompulzie: opakované správanie alebo úkony, ktorými sa človek snaží zmierniť úzkosť či odvrátiť niečo obávané. Napríklad si stále overuje tú istú informáciu alebo opakovane žiada uistenie od druhých či od ChatGPT.
Ak tento rozhovor číta niekto, kto svoje prežívanie doteraz označoval jednoducho ako overthinking, ako sa v tom má zorientovať, keď sa pod týmto pojmom skrývajú rôzne psychologické a psychiatrické javy? Podľa čoho môže rozpoznať, či ide o niečo, s čím si dokáže poradiť sám, alebo už o problém, ktorý si vyžaduje odbornú pomoc?
Bežný dospelý človek to dokáže intuitívne rozpoznať. Teraz nehovorím o ľuďoch, ktorí majú napríklad závažnú neurózu a sú psychiatrickými pacientmi. Hovorím o človeku, ktorý si dokáže všimnúť, že mu premýšľanie výrazne zasahuje do života.
Čo presne znamená „zásadne zasahovať do života“?
Rád to vysvetľujem na príklade alkoholu, ktorý je každému zrozumiteľný. Človek intuitívne vycíti, keď mu už pitie ovplyvňuje život: má opicu, nedokáže sa sústrediť, je mu zle a podobne. To však nie je to isté, ako keď si prizná „som alkoholik“ alebo „mám problém s pitím“. Ide o odlišné hranice. Podobne by som sa pri premýšľaní pýtal: Zasahuje mi to výraznejšie do života? Ovplyvňuje to môj výkon či fungovanie? Nejde o to, aby som sa hneď označil za chorého.
Ak mi to však už znižuje kvalitu života, je čas bližšie sa na to pozrieť a zvážiť, či takto nepremýšľam priveľa. Znovu by som však rozlišoval jednotlivé podoby overthinkingu. Potrebujem sa pozrieť na to, čo konkrétne sa deje. Ide najmä o emočné prežívanie? Opakovane sa vraciam k minulosti? Alebo sa týmto spôsobom snažím dospieť k nejakému rozhodnutiu? To je zase úplne iná kategória.
K rozhodovaniu sa ešte dostaneme. Skúsim teraz ďalší príklad zo života. Mám kamarátku, ktorá sa rozišla s partnerom. Vždy keď ho niekto spomenie, začne si domýšľať, čo je za tým, a hovorí si „určite to ten človek myslel takto“ alebo „určite to znamená, že môj bývalý už s niekým randí“. Kam by ste zaradili takéto premýšľanie?
Toto je zaujímavé. Nie je náhoda, že sa stali populárnymi pojmy ako overthinking, prokrastinácia či vyhorenie. Sú vlastne vytvorené tak rafinovane, že sa dajú použiť na takmer všetko. V mysli máme emócie, myšlienky, vnemy a možno niekoľko ďalších obsahov. Veľa z toho pritom môžeme označiť za myšlienky: spomienky aj úvahy o budúcnosti. Ak teda niekto uchopí overthinking ako marketingový pojem, môže pod ním predať polovicu psychológie.
To, čo opisujete, by som však za overthinking nepovažoval – aspoň nie v tom užšom zmysle. Pre mňa je to opakované premýšľanie o niečom stále dookola. Vo vašom príklade môže ísť skôr o určitú vzťahovačnosť či sklon domýšľať si veci, možno až za hranicu toho, čo je pre človeka užitočné. Môže v tom byť aj istá tvorivosť, s akou si vytvára rôzne vysvetlenia, ale skôr by som sa prikláňal k vzťahovačnosti. Je to teda mimo toho, čo pod overthinkingom rozumiem ja.
Mnohí ľudia sa v práci naučili, že čím dôkladnejšie problém zanalyzujú, tým lepší výsledok dosiahnu. Prečo môže tento postup zlyhávať, keď ho uplatnia na vlastný vzťah či život? Môže byť vzdelaný, analyticky zdatný človek obzvlášť dobrý aj vo vymýšľaní presvedčivých dôvodov, prečo sa má trápiť?
Dôvodov, prečo tento postup môže zlyhávať pri analyzovaní vlastného života, je celý rad, ale spomeniem dva, ktoré sa podľa mňa navzájom dopĺňajú. Prvý je, že v práci narábame s iným typom informácií. Väčšinou nás živí niečo, v čom už máme rutinu. Informácie, projekty aj procesy sa opakujú. Profesionálny staviteľ napríklad stavia stý alebo dvojstý dom. Má rozsiahle skúsenosti a stretol sa s množstvom rôznych situácií, takže vie, čo sa môže stať. Má jednoducho veľa dát, ktoré môže analyzovať. Keď ich vloží do pomyselného procesora či excelu vo svojom mozgu, dokáže dospieť k pomerne dobrému výsledku. Samozrejme, neplatí to pre všetky pracovné projekty, ale pre veľkú časť áno.
V osobnom živote je to pri zložitejších otázkach často naopak. Isteže, aj tam robíme veľa vecí opakovane: umývame riad alebo chodíme nakupovať. Nad tým však príliš nepremýšľame. Situácie, ktorými sa zaoberáme intenzívnejšie, sú zväčša tie, ktoré zažívame prvý či druhý raz. Premýšľame, či sa presťahovať, zmeniť prácu alebo si osvojiť nový návyk. Nie je to niečo, v čom máme rutinu a množstvo skúseností. A to je prvý problém: máme málo dát. Vložíme ich do pomyselného mozgového excelu a on nám začne hlásiť chybu.
Čím je táto chyba vo vašej metafore?
Tou chybou je v tejto metafore úzkosť. Nedokážeme problém analyticky vyriešiť, zneistí nás to a úzkosť nás ženie do ďalšieho premýšľania. Namiesto toho, aby sme si uvedomili, že nemáme dostatok podkladov, tlačíme na ďalšiu analýzu. Dostávame sa do negatívnej špirály: čím viac na to tlačíme, tým väčšiu úzkosť vyvolávame. Pritom nám mozog oznamuje celkom vecnú informáciu: „Nemám dosť dát na to, aby som to spracoval.“
To bol prvý dôvod. Čo je druhý?
Druhým faktorom je dnešná západná kultúra, ktorá nás v intenzívnom premýšľaní veľmi podporuje. Vnímame sa tak trochu ako počítače. V iných obdobiach alebo kultúrach možno bolo prijateľnejšie prejavovať emócie či trápenie iným spôsobom. Freud napríklad na prelome 19. a 20. storočia opisoval pacientky, ktoré pri hysterických prejavoch prehýbali telo do takzvaného hysterického mosta. Dnes by som si trúfol povedať, že psychiater sa s niečím podobným stretne možno raz za celú kariéru. Aj podoba psychických ťažkostí totiž súvisí s kultúrou. To, čo kultúra prijíma, sa mení.
Dnes je prijateľnejšie hovoriť o depresii, úzkosti či ADHD alebo o tom, že nad vecami veľa premýšľame. Netýka sa to však len psychiatrie. Kultúra nás všeobecne vedie k tomu, aby sme viac uvažovali. Aj nové technológie posilňujú predstavu, že premýšľaním dospejeme k riešeniu. Lenže my by sme mali skôr pochopiť, čo nám mozog oznamuje: chýbajú ti dáta, choď ich získať. A tým nemyslím len ďalšie informácie či názory, ktoré si niekde prečítame. Myslím tým vlastnú skúsenosť. Rozhodujete sa, či odísť zo zamestnania, zmeniť povolanie alebo sa presťahovať? Vyskúšali ste si niečo z toho? Žili ste v tom druhom meste aspoň mesiac? Potrebujete niekam ísť, niečo skúsiť a zostať pri tom dostatočne dlho, aby mozog mohol zistiť: „Takto to tu funguje. Takáto je táto možnosť.“ Potom môžete vyskúšať inú možnosť a máte čo porovnávať. Poznanie, ktoré získavame vlastnou skúsenosťou, nesmierne podceňujeme.
Do skúšania sa nám nechce, pretože nás v ňom naša kultúra až tak nepodporuje, a nachádzame si výhovorky. Pri konzultáciách sa s tým stretávam neustále. „Nemám na to čas.“ Alebo: „Aby som mohol ísť niečo vyskúšať, musím sa najprv rozhodnúť, čo chcem robiť.“ Ľuďom uniká princíp takéhoto objavovania: najprv získam skúsenosť, potom ju vyhodnotím a až na jej základe sa rozhodnem. Dnes však často chceme postupovať opačne. Najprv si vybrať a až potom to začať zažívať. Vopred chceme mať istotu, že naše rozhodnutie bude správne. To je druhý zásadný faktor, ktorý sa s nedostatkom skúseností navzájom zosilňuje.
Ako teda spoznám, že si rozhodnutie ešte potrebujem premyslieť alebo ho už len odkladám, pretože sa bojím toho, čo príde potom?
Súvisí to s kultúrou a s tým, že to jednoducho nevieme. Túto schopnosť sme si neosvojili, pretože sa od nás v minulosti nevyžadovala. Potrebovali sme sa vedieť o seba postarať, byť usilovní, pracovať či zvládať stresové situácie. Robili sme to v stredoveku, v 18. aj 19. storočí. Rozhodovanie o zásadných životných voľbách je však novinka.
Kedysi nás oveľa viac obmedzovali spoločenské pomery a nemali sme takú slobodu. Tá prišla až v dvadsiatom storočí, spočiatku len v niektorých oblastiach. Mohli sme si napríklad slobodnejšie vyberať partnerov, ale takú voľnosť pri výbere povolania, akú máme dnes, zažíva až táto generácia, povedzme posledných dvadsať či tridsať rokov. Táto sloboda sa neustále rozširuje a s ňou rastie zložitosť rozhodovania.
Pri hľadaní partnerky tomu ešte rozumieme: ideme s ňou na rande. Nikomu by nenapadlo rozhodovať sa pre spoločný život skôr, než s daným človekom získa nejakú skúsenosť. Každý by mu povedal: „Choď s ňou na rande alebo spolu pol roka choďte, aby ste sa spoznali.“ V iných oblastiach, v ktorých je sloboda výberu pre nás nová, to však nevieme.
Týka sa to povolania, spôsobu života či toho, kde a s kým budeme žiť. Našich rodičov ani starých rodičov sme podobné rozhodnutia robiť nevideli. Často nám ani nevedia poradiť, pretože pred takou voľbou sami nestáli. Preto máme o rozhodovaní rôzne absurdné predstavy. Mnohí ľudia si myslia, že sa rozhodovanie skončí, keď získajú stopercentnú istotu, že ich voľba je správna.
Prečo je to problém?
Úplnú istotu totiž nemáme, pokiaľ nejde o jednoznačnú voľbu medzi správnou a nesprávnou možnosťou. Ak si vyberáme medzi dvoma zaujímavými povolaniami alebo dvoma miestami, na ktorých by sa nám mohlo dobre žiť, na konci rozhodovania nepríde stopercentná istota, že jedna možnosť je správna a druhá nie. Lenže ľuďom to nikto nepovie. Nie je to ani bežný obsah psychologických kníh či súčasť nášho kultúrneho povedomia. A o to je to ťažšie. Mnohí ľudia sa to naučia prirodzene. V dvadsiatich to ešte nevedia, ale v tridsiatich či štyridsiatich už majú za sebou dosť rozhodnutí na to, aby pochopili, že stopercentná istota nepríde. Iní sa to dozvedia z rozhovorov s druhými ľuďmi alebo od múdrejších vzorov.
A mali by sa to dozvedieť aj od psychológov. Obávam sa však, že pri konzultáciách s mnohými psychológmi sa to nedozvedia. Ani oni totiž často nie sú odborníkmi na rozhodovanie. Stále pracujú podľa terapeutických modelov vytvorených v 50. a 60. rokoch, keď rozhodovanie nebolo hlavným problémom človeka. Pre dnešného človeka ním však je. Podľa mňa mnohí psychológovia nechápu, že potrebujeme vytvárať nové modely. Napokon, aj preto robíme tento rozhovor.
Naučte sa nechať myšlienku odísť
Pri príprave na rozhovor som narazil na prehľad výskumov od Edwarda Watkinsa, podľa ktorého záleží nielen na tom, koľko premýšľame, ale aj ako. Môžeme napríklad dookola rozoberať, prečo sa nám niečo nepodarilo a čo to o nás vypovedá, alebo sa zamerať na to, čo sa stalo a ako ďalej postupovať. Ak si namiesto otázky „Prečo vždy všetko pokazím?“ položíme otázku „Čo sa presne stalo a čo teraz môžem urobiť?“, čo sa zmení?
Doteraz sme sa na overthinking pozerali skôr zo širšej perspektívy. Vaša otázka ide o dve či tri úrovne hlbšie, ku konkrétnym spôsobom a technikám premýšľania. Tam už, samozrejme, môžeme rozlišovať, ktoré sú účinnejšie a ktoré menej. Podľa mňa však neplatí vždy, že je lepšie uvažovať konkrétne. Záleží na mnohých okolnostiach aj na tom, o akého človeka ide.
Niekto vie veľmi dobre zovšeobecňovať, ale ku konkrétnym predstavám sa nedostáva tak ľahko, pretože nie je taký tvorivý. Konkrétne uvažovanie často súvisí s predstavivosťou: človek si dokáže predstaviť jednotlivé možnosti. Analytický typ, napríklad typický IT špecialista, môže mať zase bližšie k zovšeobecňovaniu. Možno existuje výskum, podľa ktorého je určitá technika lepšia.
Čo však hovorí vaša praktická skúsenosť?
Z mojej skúsenosti psychológa vyplýva, že je dobré doplniť najmä ten spôsob uvažovania, ktorý klientovi chýba alebo ho využíva menej. Keď vidím, že má klient všetko dokonale premyslené a stále mi opakuje výhody a nevýhody jednotlivých možností, niekedy ho aj zastavím. Poviem mu: „Nemusíte mi to ďalej vysvetľovať. Vidím, že ste o tom premýšľali možno rok, možno niekoľko rokov. V tomto vám nepomôžem. Nenapadne mi žiadne ďalšie plus ani mínus, na ktoré ste už neprišli. Toto už nechajme tak.“ Ak ide napríklad o rozhodovanie, navrhnem, aby sme sa naň pozreli z iného uhla. Zameriame sa na to, čo klientovi nejde. Pre niekoho to môže byť práve získavanie skúseností – vyjsť do sveta a niečo si vyskúšať. Pre iného zase vnímanie emócií, ktoré sa s jednotlivými možnosťami spájajú. Snažím sa teda posilniť to, čo mu ide menej.
Niekto napríklad veľmi dobre uvažuje vo všeobecnej rovine. Povie mi: „Toto pre mňa nie je vhodné, pretože nemám rád tento typ ľudí.“ Keď ho však požiadam o konkrétny príklad situácie, v ktorej sa s tým stretol, alebo o príklad takého človeka, nevie ho uviesť. Konkrétne uvažovanie mu môže robiť problém. Nielen pri konzultácii, ale aj pri sebareflexii je preto užitočné všímať si, ktorý spôsob premýšľania využívame najviac.
To, že sme v niečom silní, je dobré. Analytického človeka môže jeho schopnosť výborne živiť a pomáhať mu v živote. Keď sa však ocitne v situácii, v ktorej mu už analýza nepomáha, potrebuje si uvedomiť, že bude mať prirodzenú tendenciu pridávať práve to, čo mu ide najlepšie. Oveľa užitočnejšie vtedy môže byť doplniť svoju silnú stránku niečím, čo mu až tak nejde. V tejto menej rozvinutej oblasti môže stačiť aj malý posun, ktorý mu výrazne pomôže lepšie využiť to, v čom je už dobrý.
Psychologické poznatky dnes čerpáme aj z Instagramu, ďalších sociálnych sietí či z podcastov, kde sa zložité témy často podávajú zjednodušene. Vo svojom webinári ste upozorňovali na riziko, že si z jedného konceptu urobíme vysvetlenie celého života. Môže nás aj snaha porozumieť sebe samému uväzniť v neustálom sebapozorovaní? Stretávate sa s tým?
Skôr by som povedal, že to môže byť určitá fáza. Skúsim to vysvetliť na sebe. Ak by sme porovnali, ako veľmi sa pozorujem ja a ako bežný človek, u mňa by toho bolo, samozrejme, oveľa viac. Som však presvedčený, že mi to pomáha. Určite mi to v niečom aj škodí, ale povedal by som, že v osemdesiatich percentách mi to pomáha.
Schopnosť analyzovať seba samého a neustále sa pýtať, ako žiť kvalitnejšie, výrazne ovplyvnila smer môjho života. Keď sa obzriem späť, vidím, že som urobil aj náročné rozhodnutia, na ktoré bežný človek možno nemá odvahu. Vnímam ich ako výsledok práve tohto premýšľania alebo, ak chcete, prílišného zaoberania sa sebou samým. Myslím si teda, že keď to robíme dobre, pozitíva prevažujú. Otázka však je, či to dobre robiť vieme.
Vieme?
Nuž, aj to sa musíme postupne naučiť.
Kto nás to má naučiť?
Knihy, ktoré by nás tým previedli, často nepatria medzi najväčšie bestsellery a bežný záujemca na ne len tak nenatrafí. Je preto prirodzené, že ak sa človek nedostane ku kvalitnej psychológii, začne používať marketingové či koučovské pojmy. Ani to nemusí byť nevyhnutne zlé. Aj tie mu môžu v niečom pomôcť, niečo pomenovať a umožniť mu lepšie si všímať vlastné prežívanie.
Je to určitá cesta a v niektorej fáze sa môže stať, že človek začne jeden z tých pojmov používať príliš často a vysvetľovať ním priveľa vecí. Ak však pokračuje ďalej, po čase môže sám zistiť, že to preháňa. Alebo si uvedomí, že príliš dôveroval nejakému guruovi či nekriticky uveril určitému výkladu. Aj to je podľa mňa životná skúsenosť, ktorá má hodnotu. Keď sa mi to stane dva- či trikrát, nabudúce si už dám väčší pozor a nezájdem do takého extrému.
Už ste spomenuli niekoľko techník, ktoré môžu s problematickým overthinkingom pomôcť. Môžete jednu z nich priblížiť tak, aby ju ľudia vedeli sami použiť, keď sa pristihnú pri nadmernom premýšľaní?
Myslím si, že mnohí ľudia ju používajú intuitívne, hoci by ju nevedeli opísať. Keď som mal v detstve nejaký problém, moja mama mi hovorievala jednoduchú vetu: „Nemysli na to.“ Pamätám si ju ako silný odkaz, ktorý mi často opakovala. Naučiť sa na niečo nemyslieť je veľmi dôležité. Žiaľ, aj pričinením mnohých psychológov vznikla predstava, že je to nebezpečné, pretože tým niečo vytesňujeme. Akoby nás liečilo predovšetkým to, že všetko vynášame do vedomia a zaoberáme sa tým. Je to zjednodušené, až karikatúrne chápanie Freuda, hoci aj uňho takéto tvrdenia nájdeme. Je to však len malá časť pravdy.
Rovnako dôležitá je doplňujúca schopnosť vedieť nechať veci z mysle odísť. To veľmi nevieme, pretože populárna kultúra nás k tomu nevedie. Nechať veci tak dnes nie je v móde. Skôr sa podporuje vyjadrovanie, otváranie tém a ich prinášanie do rozhovorov než to, aby sme niečo nechali odznieť. Potrebujeme však obe schopnosti. To, čo mi hovorila mama, nazývam kontrolou mysle alebo vedomia. Dôležité je nepridávať k tomu ďalšie emócie. Ak si poviem: „Nechcem na to myslieť, zase ma to otravuje, prečo som taký hrozný?“, okamžite k myšlienke pripájam ďalšiu emóciu. A čím viac emócií s ňou spojím, tým častejšie sa bude vracať. Poznáme to aj z každodennej skúsenosti.
Čo teda potrebujem urobiť?
Nepridávať k myšlienke ďalšiu emóciu a potom presmerovať pozornosť.
Ako to dosiahnuť?
Pomáha myšlienku prijať. Prijatie je, samozrejme, zložitejší pojem, ale v tejto situácii to znamená povedať si: „Dobre, je tu myšlienka, ktorá ma otravuje.“ Je to presný opak toho, keď si vyčítam: „Prečo sa tým stále zaoberám? Už mi to pokazilo deň. Prečo na to nedokážem prestať myslieť?“ Takto k nej pridávam ešte aj rozčúlenie. Namiesto toho si môžem pokojne povedať: „Dobre, je to otravná myšlienka. Nechám ju tak.“ Nepripájam k nej nič ďalšie a tým znižujem pravdepodobnosť, že sa bude vracať. Potom obrátim pozornosť na niečo iné, napríklad na nejaký zmyslový vnem. Myšlienka sa možno o chvíľu objaví znovu. Vtedy urobím to isté: všimnem si ju, v pokoji prijmem, že prišla, a opäť presmerujem pozornosť.
Presne s tým sa pracuje pri meditácii alebo pri technikách všímavosti. Sústredíte sa napríklad na dych. Keď príde myšlienka, ktorá vás od neho odvedie, pri tomto type meditácie to môže byť akákoľvek myšlienka, prijmete ju, necháte ju byť a vrátite sa k dychu. Môžete si ju na chvíľu uvedomiť a potom ju nechať odísť. Nevytvárate však ďalšiu emóciu tým, že si poviete: „Zle meditujem.“ Tým by ste sa opäť dostali do toho istého kruhu. Na tento princíp prišli už staré duchovné tradície. Stále sa tam vracia podobná otázka: „Ako usmerňovať myseľ, aby sa venovala tomu, čomu sa venovať chceme, a nenechala sa odvádzať inam.“
Je rozdiel medzi tým, keď si situáciu neustále analyzujem sám v hlave, a tým, keď ju rozoberám s niekým iným? Mení sa tým aj kvalita alebo spôsob premýšľania?
S druhým človekom je to ľahšie. Aj preto si myslím, že terapia, konzultácia alebo rozhovor s niekým, koho považujeme za múdreho človeka či dobrého partnera do diskusie, môže celý proces výrazne urýchliť. Určite existujú ľudia, ktorí sú veľmi múdri, majú bohaté životné skúsenosti alebo dobre rozumejú ľudskej psychike a nikdy nenavštívili psychológa. Podľa mňa však aj oni vedú nejakú formu dialógu. Napríklad čítajú knihy, čo je vlastne tiež dialóg: majú pred sebou text, s ktorým konfrontujú svoje myšlienky. Dá sa to robiť aj výlučne vo vlastnej hlave, ale oveľa ťažšie sa potom rozlišuje, kedy sa už nechávame unášať neužitočnou myšlienkou. Kultúrna, duchovná aj psychologická skúsenosť preto hovorí, že je dobré mať pri tom nejakú vonkajšiu oporu. Môže to byť kniha, pokojne aj video, ideálne však kamarát alebo psychológ.
ChatGPT a umelú inteligenciu by som zaradil niekam doprostred. Do veľkej miery nám vracajú to, čo im sami povieme, hoci majú aj určitý objektívny základ. Vždy by som preto pridal ešte niečo, čo svojimi vstupmi neovplyvňujem. Napríklad knihu alebo druhého človeka. Toho, samozrejme, tiež môžem ovplyvniť, ale má vlastné názory, za ktorými si stojí pevnejšie než ChatGPT. Takáto vonkajšia opora nám výrazne uľahčuje cestu a pomáha overiť si, či sami sebe neklameme alebo si niečo nenahovárame.
Rozhovor vyšel v Denníku N (slovenská verze), připravil Zoran Boškovič, text zde upravil DŠ